Za čo obesili Tisa a prečo rehabilitovali Macha?

Autor: Jan Kendera | 17.3.2013 o 13:10 | (upravené 17.3.2013 o 16:58) Karma článku: 9,53 | Prečítané:  1449x

Je 17 marec, niekoľko dní po 74-om výročí vzniku Slovenského štátu. Táto udalosť z historicko-politického hľadiska napomohla slovenskej štátnosti a existencie, napriek tomu oslavovať tento deň musí kvôli svojím historickým tieňom ostať kontroverzný. 16 marca každoročne na Slovensku vychádzajú články a diskusie najmä na vďačnú  tému 1. Slovenského prezidenta Jozefa Tisa. Aby sa nemohol tento úbožiak nazývať mučeníkom národa, každý sa snaží písať na toto meno čo najnegatívnejšie. Ja sa tiež nechystám chváliť, chcem len zachovať objektivitu. Na úvod použijem stručný výťah zo vzniku tohto negatívne vnímaného štátu.

 

29. Septembra 1938 Mníchovská konferencia pomohla Hitlerovi obsadiť Sudety. 5. októbra abdikoval československý prezident Eduard Beneš a zemigroval do Londýna. 6. októbra sa v Žiline dohodli predstavitelia slovenských politických strán na vyhlásení Slovenskej autonómnej krajiny v rámci Československého štátu Nástupca Beneša, E. Hácha, vymenoval vtedy Jozefa Tisa (ako predsedu HSĽS, najsilnejšej zo strán Slovákov) za jej predsedu. 2. novembra po Viedenskej arbitráži prišlo Slovensko o kus územia v prospech Maďarska. 9. a 10. marca 1939 sa česká strana pokúsila vojenským zásahom (pri ktorom zatkli a odviedli 250 členov HSĽS a Hlinkových gárd vrátane A. Macha) o udržanie ČSR, Hácha odvolal Tisa a za predsedu autonómie vymenoval K. Sidora. Následne začal na Slovákov tlačiť Hitler. Po Sidorovom odmietnutí dostal do Berlína pozvánku na 13. Marec Tiso. Dokázal sa aspoň vzoprieť Hitlerovmu ultimátu s hrozbou rozdelenia Slovenska a nevyhlásil Slovenský štát z Berlína a samovoľne, ale po kontaktovaní sa s Háchom a Sidorom aby 14. Marca zvolali aspoň neverejný slovenský snem, kde sa  Hitlerov diktát aj tak jednomyseľne odsúhlasil. Rozpad Československa takto zabezpečil Hitlerovi anexiu Česka bez odporu V. Británie a Francúzska.

V takýchto pomeroch a pozadí vznikol prvý Slovenský štát ktorému často nadávame „takzvaný“. V prenesenom význame možno povedať, že slovenský „krstný otec“ bol Adolf Hitler, od ktorého sme dostali tučné dary do vena za ktoré sme si museli pošpiniť česť. S takým niečím sa nemožno chváliť ani hrdiť, no k vzniku štátu sa priznať treba. A síce ho neuznali napríklad Spojené štáty ani Veľká Británia, uznali ho napr. Nemci, Rusi či Japonci. To, že tento štát uľahčoval politiku a vojnu nacistického Nemecka, je smutné a tragické. To si treba priznať verejne. A práve preto je pre mňa nonsensom, že prezident tohto nacistického satelitu bol verejne, oficiálnym rozsudkom, odsúdený za rozbitie Československa. Vojnové zločiny, či zločiny proti ľudskosti boli až druhoradé?

Isteže v                celom tomto procese, ktorý bol v dejinách Slovenska najdlhší padli aj ostatné obvinenia ktoré sa ako inak potvrdili. Čo bolo na celom tomto procese najzarážajúcejšie, je moment keď pred očami celej siene pustili zábery z kamier oslobodzujúcich armád. Išlo o videá zo zvyškov  holokaustu, ktoré určite netreba opisovať a ktoré navždy budú pôsobiť des, bez ohľadu na rasu či náboženstvo. Pri týchto momentoch sa rozplakal aj samotný Alexander Mach (predstaviteľ radikálneho krídla HSĽS a hlavný veliteľ Hlinkovej Gardy). Rímsko-katolícky kňaz Jozef Tiso asi ako jediný v sieni sedel bez mihnutia oka a nechutným záberom sa vyhýbal pozeraním niekam na podlahu ..

Alexander Mach si práve vďaka týmto slzám zaslúžil sympatie predovšetkým u sudcu Igora Daxnera (ktorý bol Žid, čo v tomto procese to bol konflikt záujmov) a obžalobcu Antona Rašlu. Anton Rašla v knihe Proces s Dr. Jozefom Tisom priznáva, že so sudcom za pomoci lekárskej známosti, oddialili vynesenie verdiktu nad A. Machom takticky po poprave Jozefa Tisa, aby sa vyhli tlaku verejnosti na prezidentskú milosť voči Tisovi. Verdikt znel 30 rokov, z ktorých sa Machovi za dobré správanie skrátilo na 25 a 9.5.1968 dokonca dostal amnestiu a bol rehabilitovaný. Nedá mi tu nepripomenúť Machov citát z obdobia keď Tiso nepriamo zadržiaval deportácie Židov, ktorý znel: „Príde marec, príde apríl, prídu transporty!“. Mach zomrel v roku 1980 v Bratislave vo veku 78 rokov.

Na osobu ThDr Jozefa Tisa, (rímsko-katolícky kňaz, minister zdravotníctva a telovýchovy ČSR a napokon prezident Slovenska) na Slovensku a asi aj mimo neho, prevládajú 2 extrémne názory. Ak by som si musel vybrať jeden, radšej by som, so sebazaprením, išiel na stranu tých, ktorí ho automaticky nazývajú chladnokrvným a bezočivým nacistom a vysunutou pravou rukou Adolfa Hitlera na Slovensku. Druhá skupina by si s Jeho podobizňami najradšej vyzdobila po A) oltáre kostolov, po B) bejzbalové pálky. Keby som si vyberať nemusel vyjadril by som svoj nepopulárny a nebezpečný názor, že podľa mňa bol Jozef Tiso po abdikovaní Eduarda Beneša a rezignácii Karola Sidora jediným človekom čo dokázal na seba zobrať zodpovednosť v neľahkej situácii Slovenska a bol schopný do istej prístupnej miery s Adolfom Hitlerom vyjednávať. Na obranu Jozefa Tisa treba pripomenúť fakty ako udeľovanie výnimiek Židom, ktoré síce boli pod podmienkou konvertovania na katolicizmus, no zachránili tak aspoň približne 1 000 z. takmer 58 000 Židov.

Je pravda, že percentuálne najviac Židov bolo deportovaných práve zo Slovenska, no prvé vlaky smrti začali po našich železniciach jazdiť až po saltsburgskom diktáte, ktorý výrazne obmedzil výkonnú moc vodcovského prezidenta na úkor väčšej moci pre Vojtecha Tuku a Alexandra Macha. Taktiež je pravda že Jozef Tiso ako aj Rímsko-katolícky kňaz v kontexte vyhlásil „...Žid nie je človek...“ a vykonával kontroverzné sv. omše pre nacistických dôstojníkov kde kázal aj v duchu politiky Tretej ríše. Dalo by sa pokračovať ďalej, ...

Táto téma bude Slovenskom rezonovať navždy a nikdy sa spoločnosť nezjednotí na jednomyseľnom názore. Prispievajú k tomu prirodzene silné emócie a vyššia politika. Kto chce do veci vidieť objektívnejšie odporúčam prečítať si knižku od už asi neexistujúceho vydavateľstva Tatrapress, ktorá vyšla len v jednom vydaní v roku 1990 a možno ju nájsť jedine v starej zbierke rodičov a starých rodičov alebo snáď v múzeu. Volá sa „Proces s Dr. Jozefom Tisom“. Knižka vyšla po prevrate nad komunizmom a skladá z dvoch častí: 1) spomienky obžalobcu JUDr. Antona Rašľu2) spomienky obhajcu JUDr. Ernesta Žabkay-a, s ich záverečnými rečami z procesu. Jej unikátnosť a nestrannosť by si zaslúžila nové vydanie, ktoré už reálne ťažko predpokladať, čo je škoda. Kniha dokazuje neprofesionálne postupovanie  najväčšieho a najdlhšieho procesu v dejinách Slovenského štátu vôbec.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?